Ľúbim ju ale bojím sa priznať...

Autor: Tomáš Štvrtecký | 16.4.2011 o 12:21 | (upravené 16.4.2011 o 12:51) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  56x

Možno ako už z nadpisu viete, ide o klasický vzťah - chalan - dievča. Mám 20 a ešte po silvestri, presnejšie po rozchode s bývalou som si povedal, že na baby kašlem minimálne do 25ky a budem si iba užívať. Lenže chémia je svinstvo a premohla ma.

Po tomto sklamaní som sa utiahol od ich spoločnosti a snažil som sa dobehnúť čas s kamošmi, ktorý som stratil pri mojej EX. Viem, že v tých dobách to bolo úplne iné, lenže keď vás človek sklame nepomôžete si. Ja ju ani nijako odcudzovať nejdem, lebo taký nie som. Takže dosť bolo o nej. Žijeme totiž prítomnosťou a Dominika je tu a teraz. Síce ma v dobách keď sme sa spoznali určitým spôsobom neznášala, lebo som sa snažil trochu ju zmeniť a pritom som ju vôbec nepoznal. Rada nad zlato - nikdy sa nepokúšajte ženu zmeniť, akurát vás odvrhne. O nejaký čas neskôr potrebovala určitú pomoc. Respektíve niečo z angličtiny, tak sme sa dali do reči (facebook chat) a samozrejme nechcel som to od nej zadarmo a tak som vyžadoval, aby sme spolu išli aspoň von. Provokoval som ju slovami, že sa ma bojí a keďže je tvrdohlavá, tak práve týmto som ju von vytiahol. Boli to asi najkrajšie 4 hodiny. Samozrejme neodohralo sa nič, no moja provokácia sa trošku stupňovala, keďže som videl aká je utiahnutá. Počas prechádzky do kamenného mlynu (kamenáč - medzi Trnavou a Bielym Kostolom) som sa o nej dozvedel celkom dosť zaujímavostí, a pri tomto počúvaní som mal úplne zatajený dych. Ďalšie stretnutia s ňou mi len potvrdili aká je jednoduchá a zároveň dokonalá, krehká. Prestal som s mojimi výstrelkami. Teda ani nie že prestal, ale obmedzil som ich na minimum. Vždy sme sa dokázali dlho rozprávať o všeličom. Snažila sa už o ôsmej dostať domov, no ako som si všimol mala problém s mojim pohľadom. Keď chcela odísť pozrel som sa jej do očí a povedala, že proste nemôže, keď sa na ňu tak pozerám. Nerobil som to naschvál. Ja osobne si myslím, že sa tak pozerám stále.Ale ktovie. No včerajšok bol zo všetkých dní s ňou najkrajší. Patrím medzi ľudí, ktorí nedovolia dievčaťu platiť. Proste je to moja etiketa a môže to byť kamarátka, známa či priateľka. Jednoducho mi to svedomie nedovolí. A zrovna včera sme sa tak kvôli tomu hašterili, lebo som jej kúpil čokoládu a chcela mi dať za ňu euro. Po tom, čo sa jej podarilo zatiahnuť ma do kúta, chytila ma za ruky a nenápadne mi to euro strčila do vrecka. Objal som ju a chvíľu tak s ňou stál a nenápadne som to euro vytiahol a vrátil jej ho. Samozrejme to hneď zistila a toto pokračovalo. Nakoniec som si ho vo vrecku nechal a len tak som stál a držal som ju v objatí. Ona na mňa občas pozrela jej nádhernými smaragdovými očami a práve vtedy som mal pocit, že jej môžem všetko povedať, čo keď cíti niečo podobné? Ale bál som sa práve toho, že by sa zľakla a ušla a ja by som ju viac nevidel. Strach je totiž v mojom prípade silný protivník. Čo mám teda robiť?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

ŠPORT

Spieva si Marleyho, dá si pivo. Ako Sagan trénoval v horách

Sagan sa pripravoval inak ako súperi.

TECH

Akadémia vied má päť slabých ústavov, dva špičkové

Päť ústavov nestojí na pevných základoch.


Už ste čítali?